Pripomenuli sme si storočnicu narodenia Šimona Tomáša Hasaja

Jeho prvým kňazským pôsobiskom bol Vyšný Slavkov. V roku 1955 prichádza do Chmeľnice. Okrem toho, že ovládal francúzsky a nemecký jazyk, rýchlo sa naučil aj chmeľnický dialekt. Po chmeľnicky sme sa s ním rozprávali nielen na ulici, ale aj na hodinách náboženstva, v kostole a dokonca sme sa ako deti naučili spovedať sa iba po chmeľnicky. Ľudia si ho obľúbili aj preto, lebo sa s  ním mohli porozprávať po nemecky, lebo so slovenčinou mali starší v tom čase problém. Nečudo, veď ich vyučovacím jazykom v škole bola nemčina, slovenčinu mali iba 2 - 3 hodiny týždenne. Často sme ako deti obdivovali veľkú voliéru s krásnymi farebnými vtáčikmi, ktorú mal umiestnenú  v blízkosti fary. Zaiste si viacerí spomínate, ako kráča s vychádzkovou paličkou v rukách poľnou cestou do Podsadku, čo bola filiálka patriaca k farnosti Chmeľnica.

 

Veľmi rád spieval a naučil veriacich mnoho krásnych piesní, najmä mariánskych. Mal veľkú úctu k Panne Márii, čo prejavil aj tým, že zaviedol slávnosť ružencovej Panny Márie, ktorá sa slávila a dodnes slávi v prvú októbrovú nedeľu. Na túto slávnosť nás vždy náležite pripravoval nielen tým, že s nami nacvičoval piesne, ale aj výzdoba hlavného oltára bola jeho srdcová záležitosť. Pred každou odpustovou slávnosťou s nami po večernej svätej omši nacvičoval spev. Zapájal sa doň celý kostol. Bol mohutný a jemný zároveň. Stál pri predných laviciach a  zanietene dirigoval, upozorňoval a napomínal nás, čo a ako zlepšiť, kde hlas stíšiť, kde zase pridať na hlase. Bol veľmi sčítaný a rád navštevoval miesta, ktoré sme my poznali iba z biblie.

 

Mal rád umenie a starožitnosti. Jeho izba bola nimi vkusne zariadená. Všetkých nás nabádal, aby sme si zachovali staré tradície, najmä naše nárečie, kroje i staré zvyky. Žiadna slávnosť, žiaden sviatok sa nesmel zaobísť bez krojovaného sprievodu. Večná škoda, že dnes už na toto všetko zabúdame. Mali by sme sa skutočne nad tým všetci zamyslieť a zachrániť, čo sa ešte zachrániť dá.

Pán farár Hasaj dal postaviť aj novú farskú budovu namiesto starej, ktorá dosluhovala a pôvodnú kaplnku Lurdskej Panny Márie.

 

Po dovŕšení 60-teho roku života odchádza v roku 1977 z farnosti Chmeľnica do dôchodku do rodných Nemešian. Ale aj tu sa zapájal do pastoračnej činnosti v kapitulskej farnosti a na okolí.

V roku 1987 na prosbu veriacich z farnosti Vydrník odchádza za správcu farnosti do Vydrníka, kde pôsobil až do roku 1991. Potom odchádza na odpočinok do Popradu, ale aj tu ešte vypomáha pri slúžení svätých omší a pri spovedaní.

 

Koncom roka 1996 vážne ochorel a po pobyte v nemocnici sa presťahoval do Kňazského domu v Spišskej Kapitule, kde 7. januára 1997 v 80-tom roku života a 54. roku kňazstva zomiera.

Pochovaný je na cintoríne v Poprade -Veľká.