Pán života a smrti si povolal ku sebe nášho brata Jozefa Neupauera

Pán života a smrti si povolal ku sebe nášho brata Jozefa Neupauera (* 22. jún 1939, Chmeľnica – † 11. apríl 2020, Chmeľnica, )otca, manžela, starého otca a pradedka. Odišiel a nám ostal v srdci žiaľ a smútok. Určite každý z nás má pred očami jeho láskavú tvár, úprimné oči, znie nám jeho hlas a ťažko je uveriť, že už nikdy nebudeme s ním. Jeho životná púť sa skončila, tak ako sa raz skončí život každého z nás. Keď umrie človek je to vždy smutné. Práve vtedy si uvedomujeme veľkú stratu, uvedomíme si, čo pre nás znamenal...

Pán Jozef Neupauer bol skromný  človek. Spolu s manželkou vychovali štyroch synov, Jožka, Ondreja, Janka, Gaba a dcéru Aničku.  Bol to človek s veľkým srdcom, človek žijúci pre svojich najbližších. Bol príkladným, starostlivým a milujúcim manželom, otcom i starým otcom. Človek nesúci v sebe dobro a lásku, ktorú dával iným. Nemôžem nespomenúť jeho čestnosť, zmysel pre spravodlivosť, svedomitosť a pracovitosť. Vlastnosti, ktoré bezpochyby patrili k jeho osobnosti a kvôli ktorým si ho ľudia vážili.

Keby som mohla nejako stručne charakterizovať zosnulého, povedala by som, že patril k tým, ktorí sa tešia každej možnosti sv. prijímania. Sv. Karol Boromejský učil, že kresťan musí byť v každej chvíli pripravený na dve veci: na prijatie Ježiša v Eucharistii, čiže na sv. prijímanie a na smrť. Blažení tí, ktorí milujú a očakávajú Pánov príchod.

    My dnes neprelievame zúfalé slzy, lebo zomrel človek, ktorý miloval Pánov príchod. A to je dobrý znak. Možno si trochu poplačeme, ale nech je v tých slzách vďačnosť voči Bohu, ktorý ho stvoril a povolal do večnej blaženosti.

Náš brat Jozef, sužovaný ťažkou chorobou, videl, že sa blíži koniec pozemského života. Bol čas na labutiu pieseň. Urobil to pokojne, vyrovnaný, s vierou v milosrdenstvo toho, ktorý ho predtým častejšie vychytil z náruče smrti:

    „Osemdesiatka.

    Ďakujem Bohu

    za krásne číslo.

    Za lásku mnohú.

 

    Idem do neba.

    Budem doma

    pri kúsku chleba.

 

Už viac nebude s nami, no ostávajú spomienky. Opustil tento svet, no to, čo po sebe zanechal, bude tu i naďalej. Bude tu s nami práve v našich spomienkach, v našich srdciach. Jeho dobro a láska nech žije ďalej v jeho potomkoch.

 

Keby som mala možnosť rozlúčiť sa s ním slovami, povedala by som len:

„Máme Vás radi! Budete nám chýbať!“