Slovensky
DeutschSme vašimi veľkými dlžníkmi, drahý náš kňaz Štefan Putanko!
Krížovú cestu, 22. marca 2015 v Chmeľnici, sme venovali spomienke na nášho drahého kňaza vdp. Štefana Putanka. Po stopách jeho odvlečenia sme v modlitbách spomínali. Po stopách jeho utrpenia sme mu ďakovali, Bohu, že nám ho dal. Ďakovali v modlitbe kňazovi, nášmu záchrancovi. V knihe Františka Dlugoša, Štefan Putanko, svedok viery, nájdeme životný príbeh kňaza pôsobiaceho v rokoch 1929-1951 v našej farnosti. Tento silný príbeh svedectva viery bol inšpiráciou aj pre nášho súčasného vdp. Jozefa Palenčára, ktorý pripravil a viedol túto krížovú cestu.
Vdp. Štefan Putanko pôsobil v Chmeľnici od 3. júla 1929 do 30. júla 1951. Za tento čas urobil pre Chmeľničanov neoceniteľnú službu, hodnota, ktorej sa nedá vyčísliť.
30. júla 1951 v neskorých večerných hodinách prišlo menšie nákladné auto a zastalo na hradskej pri kaplnke Sedembolestnej Panny Márie. Švorčlenné komando, dvaja príslušníci v uniformách a dvaja v civile sa rozdelili. Dvaja uniformovaní sa pustili do dediny. Stretli domácu hliadku a oznámili jej, že majú dedinu chrániť pred bandou zlodejov. Za ten čas, čo hliadku zabávali, sa civili zo severnej strany priblížili nepozorovane ku fare, zaklopali na okno a oznámili farárovi, že prišli po neho, aby išiel ku chorému. Putankovi to bolo podozrivé, o jednej po polnoci, ale nakoniec otvoril okno a dvaja príslušníci ŠTB skočili cez okno dnu. „Vstávaj Ty farárska sviňa, pôjdeme na výlet!“ zareval jeden z štbákov. Keď sa farár začal pod krížom modliť, jeden z civilov ho kopol do krížov tak silno, že stenajúc padol na podlahu. Nedovolili mu ani obliecť. V pyžame, bosého, ho brali preč. Išli okolo kostola do poľa, hore brehom, smerom ku kaplnke Nanebovzatia Panny Márie, na najvyšší kopec za obcou. Hnali ho ako štvanca v potrhanom pyžame a s bosými krvácajúci nohami. Cez pastviny, zarastené bodľačím a tŕním. Prešli okolo kaplnky a potom asi 200 metrov strmým zrazom, cez najhoršie tŕnie a preliačiny do rokliny.Tí dvaja tŕnie obchádzali, pán farár musel prejsť cez tŕnie. Jednou rukou si držal pyžamo, druhou si chránil oči. Občas dostal kopanec, často mu nadávali, oplzlými nadávkami ho častovali. On trpel, hrdinsky ako Ježiš, keď niesol bičovaný a tŕním korunovaný na Golgotu svoj ťažký drevený kríž. Nevedno kde, do tmy a priepasti ho hnali. Dole na rovine ho viedli cez strnisko, bolo práve po žatve. Jeho bosé nohy boli samá krvavá rana. Konečne lúka smerom k rieke Poprad. Rosa blahodarne pôsobila na jeho poranené chodidlá. Viedli ho cez most k nákladnému autu okolo kaplnky Sedembolestnej. Doslova ho vyhodili na korbu auta. Neskôr povedal, akoby zázrakom som necítil žiadnu bolesť! Ten úsek z fary cez pastviny a polia k autu bol dlhý asi 2 km.Svetlometom dali signál uniformovaným v dedine, ktorí čoskoro prišli ku nim. Ráno prišli za kostolníkom a povedali mu, že museli farára hospitalizovať, aby mu poslal šaty a topánky. Kostolník sa opýtal, či farára zobrali oknom na nosidlách. Dostal výhražnú odpoveď, aby sa moc nepýtal.Neznámy zobral šaty, topánky a rýchle odišiel. Dedinou sa niesla Jóbova zvesť “vzali nám farára!“ Obyvatelia vyčítali dvojčlennej hliadke, že sa dali chlapi takto oklamať. Zákrok bol veľmi neľudský a krutý. Neobišiel sa bez fyzického násilia zo strany jeho vykonávateľov.
Láska, priam hrdinská láska charakterizovala osobu Štefana Putanka. Láska, ktorá nebola pre neho otrepaným slovom, ale bianko šekom, na ktorý núdzni písali svoje potreby. Rozdával sa a rozdával svojim farníkom všetko svoje duchovno aj hmotnú pomoc. Všetko, čo potrebovali.
13. a 31. december 1944 ostanú Chmeľničanom večne pamätnými dňami, akýmsi mementom.
13. december 1944 prišlo do obci 200 vojakov Heimatschutzu. Na evakuácii boli určené ženy a deti. Muži z Chmeľnice mali byť začlenení do Domobrany. Ľud trpel a kňaz Štefan Putanko tiež nesedel nečinne. Keďže evakuácia bola ohlásená o jeden deň skôr, ženy, na radu kňaza, sa ukryli v susedných obciach. Rozkaz evakuovať poslúchli iba 3 ženy. 67 chlapov od 16 do 60 rokov pod bodákmi nahnali do školy. 35 starších ako 40 rokov prepustili. 32 odtransportovali do Krakova. Niektorí boli zaradení ako poľní žandári, mladší išli k Nemeckej armáde. Po vojne sa 30 vrátili, dvaja padli.
31. december 1944 bol ďalším hrôzostrašným dňom pre Chmeľnicu. Asi 120 ozbrojených vojakov obkľúčilo obec, Chmeľničania zas na podnet farára Putanku utiekli sa skovať do Matysovej a okolitých obcí.
Front sa blížil. Chmeľničania túžobne očakávali, že sa ich utrpenie skončí. Nikto netušil, že utekanie pred Domobranou bolo len akýmsi “cvičením“, že takto budú utekať do lesa ešte dva roky.
21. januára 1945 tých pár desiatok obyvateľov, ktorí zostali v dedine, s nadšením vítalo prvých sovietskych vojakov. Dúfali, že už budú mať konečne pokoj, že ich už nikto nebude z domova vyháňať. Aj ostatní, ktorých násilne evakuovali, sa pomaly vracali domov.
26. februára 1945 prišli sovietski , síce vojaci v iných uniformách, ale zaobchádzanie s obyvateľmi bolo podobné. 42 ľudí odvliekli na Ural stavať baraky pre budúci Gulag. Po deviatich mesiacoch odvlečenia sa vrátili. Nie všetci, štyria otcovia už nikdy neuvideli svoje deti.
Bol to neľudský a barbarský zásah do života ľudí a to len preto , že boli inej národnosti.Zakázali Chmeľničanom aj samotnú materinskú reč. Ťažko nájsť v dejinách ľudstva podobný prípad. Pán farár Putanko vedel: „Akýže to boli „ vojnoví zločinci, týto jednoduchí Chmeľničania?“ Tak im pomáhal, niekedy aj nad svoje ľudské sily.
Po vstupe Červenej armády začali platiť aj na Slovensku Benešove dekréty, podľa ktorých obyvateľstvo nemeckej národnosti stratilo všetky občianske práva- strata štátneho občianstva ich obrala o všetko, o vlasť, právo vlastniť majetok, študovať, zastávať verejné funkcie, komunikovať na verejnosti po nemecky... atď.
10. júla 1945 z ničoho nič sa objavilo "presídľovacie komando.“ Zástupcovia ONV riadení politickým zástupcom z OV KSS oznámili, že obyvatelia majú pol hodiny nato, aby si pobalili najnutnejšia veci a odišli do školy.
V dnešnej dobe je kolektívna vina postavená mimo zákon, ale vtedy písal zákony“ pán prezident Beneš“ sám. Vo svojej pomstychtivosti a zaslepený nenávisťou nevidel, či nechcel vidieť, že netrpeli iba nevinní ľudia, ale aj zvieratá, lebo ľudí brali a dobytok nemal kto kŕmiť.
Toto boli nešťastné roky nie iba našej dedinky, najseverovýchodnejšej nemeckej usadlosti a jej starostlivého dušpastiera na Slovensku . Tieto útrapy sa týkali ďalších troch miliónov Nemcov v Čechách a na Slovensku. Ospravedlnil sa vôbec niekto týmto trom miliónom vyhnaných ľudí?
Koncom mája 1945 sa vracajú aj násilne evakuovaní, ale dve deti zomierajú na spiatočnej ceste.
V obecnej kronike nájdeme 26. jún 1946 zapísaný ako Deň vyhnanstva a vysídlenia. Plač, nárek, vyhnanstvo. Na toto opäť zareagoval farár Putanko a orodoval na ONV za Chmeľničanov, aby ich nevysídlili. Zo 720 obyvateľov bolo odsunutých do Nemecka 102 osôb. Po jeseni 1946 si obyvatelia konečne oddýchli a pozitívna správa prišla už v júni 1946, keď bol vysvätený za kňaza rodák z Chmeľnice Maximilián Špes.Posledná návšteva biskupa Jána Vojtaššáka v Chmeľnici bola v dňoch 23. a 24. mája 1944. Počas účinkovania vdp. Putanka boli vo farnosti tri povolania Ján Lang, Štefan Vasilik a Maximilián Špes .
Vďaka Mons. Doc. ThDr. ICDr. Františkovi Dlugošovi, PhD: Štefan Putanko, Svedok viery, ktorá nám približuje podstatu životopisu tohto trpiteľa za vieru v Krista a čin, ktorým Chmeľničanov zachránil. Ako približuje aj kniha Marty Krafčíkovej, Chmeľničania utekali, aby zostali. Vdp. Štefan Putanko im v úteku nezlomne pomáhal, preto Chmeľnica nedopadla ako Lomnička.
Dnes si mnohokrát neuvedomujeme, čo máme, keď môžeme žiť v mieri a v pokoji, keď nás nestrašia vysídlovacie komandá. Keď sa deti v našej škole a škôlke môžu učiť. Ešte máme v obci pamätníkov, ktorí môžu svedčiť, že naša škola, ustanovizeň vzdelanosti, bola v minulom storočí niekoľkokrát zberným táborom nevinných ľudí. Dnes sa v tejto budove naše deti môžu pokojne hrať v materskej škôlke a učiť v základnej škole.
