Film „Smutné jazyky - Sprechen Sie Karpatendeutsch?“ odpremietali v Chmeľnici. Ďakujeme dokumentaristke Anne Gruskovej!

Dokumentaristka Anna Grusková, filmová, divadelná a rozhlasová autorka a režisérka, natočila film o Karpatských Nemcoch žijúcich na Slovensku s názvom Smutné jazyky. 10. januára 2019 si ho mohli pozrieť aj občania v Chmeľnici. Podujatie sa konalo pod gesciou miestnej organizácie Karpatsko-nemeckého spolku. Mgr. Mária Recktenwald  privítala doc. Mgr. Jozefa Tancera, PhD. z Katedry germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave a spolu s autorkou filmu  Annou Gruskovou a Mgr. Patrikom Lompartom PhD.  diskutovali s prítomnými občanmi obce Chmeľnica po odpremietaní filmu. 

Obec Chmeľnica je bezpochyby výnimočná svojím nemeckým nárečím, ktoré ale mnohým jej obyvateľom prinieslo aj veľa utrpenia. Hoci sa ničoho zlého nedopustili. Pykali iba za to, že si chránili svoju najväčšiu historickú pamiatku – svoje nárečie, s akým sa nikde inde nestretneme. A prečo by si nechránili svoju dedovizeň? Veď takmer všetci obyvatelia boli odjakživa nemeckej národnosti, prví osídlenci prišli na toto územie blízko hradu Ľubovňa z nemecky hovoriacich krajín pred 700 rokmi.
A predsa prišlo obdobie, kedy táto výnimočnosť bola skôr na príťaž a poznačila kruto životy mnohých obyvateľov Chmeľnice. Svedkovia vysídľovania, násilného odsunu etnických Nemcov i odvlečenia na Ural v 40-tych rokoch minulého storočia ešte žijú a sú dôkazom toho, ako nespravodlivo a kruto sa vie zachovať človek k človeku. A to len z princípu nejakej kolektívnej viny, k príslušnosti k národnosti či vykonštruovaných obvinení. 42 Chmeľničaov, 37 chlapov a 5 dievčat odvliekli do ruského gulagu do Sverdlovskej oblasti na Strednom Urale.  Bulanaš- Sverdlovsk, bol to tábor s okolo dvetisíc päťsto zajatcami ohradený plotom napusteným elektrickým prúdom – konečná stanica.
Občania Chmeľnice, ktorí majú na svojom konte už viac ako osem krížikov, nám rozprávajú o svojom ťažkom živote, čo všetko prežili. Strach o seba , o svoju rodinu ich sprevádzal  celý život. Hrôzy druhej svetovej vojny prežívali  oveľa horšie ako všade inde na okolí. Ako si spomínajú, v tomto období boli neustále v úkrytoch, žili v strachu, kedy budú musieť opustiť svoju rodnú hrudu, ktorú si ťažko a v pote tváre obrábali celé stáročia ich predkovia. „Báli sa raz nemeckých vojsk, potom česko-slovenských a aj ruských.“
Nesmeli hovoriť po nemecky. Keby sa zabudli, mohlo ich to stáť život. Keďže takmer všetci boli nemeckej národnosti, stratili štátne občianstvo, a tým aj práva. Nesmeli zastávať žiadne vedúce funkcie a v školách si tiež užili príkorie. Ich situácia sa ešte zhoršila po roku 1948, okrem kolektívnej viny, ktorá bola udelená na každého Nemca bez ohľadu na to, či sa niečím previnil alebo nie, trpeli aj preto, že boli hlboko veriaci. Obrat k lepšiemu prišiel až po roku 1989. Ukázalo sa, aké výhodné je a bolo chmeľnické nárečie, či už kvôli práci v nemecky hovoriacich krajinách alebo štúdiu.
„A to by sa malo zachovať, lebo dnes už sa pomaly vytráca,“ dodala autorka knihy o obci Chmeľnica, ktorá si kvôli svojej histórii veľa vytrpela. Ako vraví Marta  Krafčíková, bola by škoda, keby po tom všetkom nemalo chmeľnické nárečie budúcnosť
.     
Na toto obdobie nikdy nezabudne ani dnes 92-ročná Anna Zavadská, kedysi Pleštinská. 28. februára 1945, keď ozbrojení ruskí vojaci zhromažďovali Chmeľničanov, bola na ich zozname aj vtedy 18-ročná Anna i jej dvaja mladší bratia. Otca pritom už nemali doma, násilne ho evakuovali do Nemecka, kým ostatná rodina bola schovaná u známych v Podsadku. A teraz prišlo toto. „Mama kričala, omdlela, plakala... Bolo to hrozné. Ja som sa vyšmykla a utekala som, ale zastavil ma ruský vojak a namieril na mňa automat,“ spomína na hrozný deň pani Anna. I na to, ako mu povedala, že radšej nech ju zastrelí, ale bude ležať v rodnej Chmeľnici, akoby mala ísť kdesi na Sibír. Nič však nepomohlo. Útechou bolo to, že z rodiny Pleštinských ostali doma aspoň dvaja neplnoletí bratia. Mladá Anna po prebdetej noci v škole plnej neistoty a strachu spolu s ostatnými vyrazila peši do poľskej Piwnicznej. Brodenie sa v topiacom sa snehu s myšlienkami na to, čo ich čaká, bolo strastiplné, zvlášť pre päť mladých dievčat. Výsluch v Poľsku, vyše 20-dňová cesta v dobytčích uzavretých vagónoch, odvšivovanie, zima, hlad i stuhnuté nohy, ktoré nemohli rozhýbať, keď vystúpili v Sverdlovskej oblasti na Strednom Urale – na to všetko si A. Zavadská spomína detailne. Ťažko sa to počúva. A to bol len začiatok. Tábor s okolo dvetisíc päťsto zajatcami ohradený plotom napusteným elektrickým prúdom – konečná stanica.
 „Na výsluchy sme museli ísť aj o polnoci. Stále sa nás dookola pýtali, či sme neboli s Nemcami. Ale my sme nič zlé neurobili, my sme ťažko pracovali na poliach a gazdovstvách doma,“ nevie dodnes pani Anna, prečo ich vytrhli z domova a prečo takto potrestali. „Trest“ Chmeľničanov spočíval pre mužov v práci v lesoch (stavali baraky zrejme pre budúce gulagy) a dievčatá zaradili do práčovne.
 „V neľudských podmienkach, aké tam vládli – zima, veľký hlad a množstvo ľudí pohromade, sa rýchlo šírili rôzne choroby a epidémie. Jednou z nich bola úplavica, my sme ju poznali pod názvom červienka. Ľudia trpeli krvavými hnačkami. Kam sme sa pozreli, bolo všetko červené od krvi. Do záchodov sa nedalo takmer ani vojsť. A my sme museli v práčovni takéto špinavé a zakrvavené šatstvo prať. Hrozné čo i len pomyslieť. Sama sa čudujem, ako sme to mohli vydržať bez toho, aby sme sa nakazili. Chudákov, ktorí zomreli, zhromaždili cez noc v jednej izbičke. Zajatcov, ktorí boli chorí a nemohli pracovať v lese s drevom, poslali do lesa kopať hroby. Mŕtvych povyzliekali donaha, naložili na rebrík a takto ich odniesli do lesa, kde ich zakopali do pripravených hrobov. Stávalo sa, že cez noc umrelo aj niekoľko desiatok ľudí...,“ pridala k mrazivým výpovediam uvedeným v knihe ďalšia Chmeľničanka odvlečená na Ural, Mária Moščovičová, rodená Neupauerová.
A. Zavadská spomína, že nebolo dňa, kedy neplakali, aj viackrát. „O návrate nikto ani nesníval. Odísť z tadeto? Ako?“ dodala o beznádeji, ktorá ich sužovala rovnako ako hlad, bolesť a hlavne otázka – PREČO?
Ale dočkali sa. Aj keď nie všetci. Z výpovedí preživších sa dá vydedukovať, že zrejme, si ruskí dôstojníci išli do Chmeľnice (kedysi Hobgardu) preveriť „vinu“ odvlečených. Dozvedeli sa aj to, že nič zlé neurobili a že ich zrejme niekto falošne udal. A keď prišiel novembrový deň 1945 a s ním správa, že idú domov, nebolo väčšej radosti. Aj keď ospravedlnenie či odškodnenie nikdy neprišlo a aj cesta domov bola ťažká (počas nej umreli ďalší dvaja chorí Chmeľničania), zvítanie doma v rodnej Chmeľnici zahojilo všetky rany. V prípade Anny Zavadskej o to väčšie, že do konca roka 1945 mali doma aj otca.  
Anna Grusková, filmová, divadelná a rozhlasová autorka a režisérka: “V jazyku je obsiahnutý celý náš svet. Ten, kto ovláda jazyk, má moc. Prečo sú dodnes spory o dvojjazyčné tabule s menami obcí tam, kde žijú národnostné menšiny? To, že na Slovensku ľudia po vojne hovorili po nemecky, ich mohlo stáť život, hoci vôbec nemuseli kolaborovať.“
Anna Grusková je československá filmová, divadelná a rozhlasová autorka a režisérka. Vyštudovala Divadelnú a filmovú vedu na Karlovej univerzite v Prahe. Ako filmárka zrežírovala dokumentárne snímky Rabínka (2012) a Návrat do horiaceho domu (2014), mapujúce životy Gisi Fleischmann a Havivy Reick, hrdiniek druhej svetovej vojny, narodených na Slovensku. V roku 2015 založila vlastnú produkčnú spoločnosť so sídlom v Bratislave.

 doc. Mgr. Jozefa Tancera, PhD. z Katedry germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave

 

Súvisiace odkazy